Vyšiel som po schodíkoch do diaľkového autobusu, uložil som si príručnú batožinu a usadil som sa pri okne. Potom mi cez ucho zaznelo: “Ahoj, ako sa máš?”
Odniekiaľ zhora sa usmievala dáma nesmiernej veľkosti. Pomaly spustila svoje telo na sedadlo a zabrala celý voľný priestor! Zaplavila ma vlna znechutenia a odvrátil som sa od okna…
Naklonila sa nado mňa a zopakovala pozdrav. Veľmi neochotne som vyhŕkol: „Ahoj!“
Jemne ma štuchla lakťom svojej mäsitej paže, „Volám sa Laura! Som z Nemecka a ty?”
“Británia.” skoro som vyštekol späť.
„Ach, prepáč, odpusť mi veľkoryso!“ usmiala sa a natiahla ruku, „Ak máme stráviť 6 hodín bok po boku v autobuse, nebolo by zbytočné nadväzovať priateľstvá! Nie je to tak?“
Článok pokračuje na ďalšej strane.
Pages: 1 2
