Počas tohto obdobia:
môže navštevovať miesta, kde žila,
lúči sa s blízkymi,
zúčastňuje sa na vlastnom pohrebe,
sleduje, kto ju úprimne miloval a kto len predstieral.
V tomto stave už nevidí svet cez ego, ale cez čisté vedomie – vníma pravé pocity a dokonca aj myšlienky živých.
Myšlienky ako most medzi svetmi
Ak myslíme na zosnulého – s láskou, smútkom alebo hnevom – on to cíti. Naše myšlienky ho priťahujú. Aj spomenutie jeho mena alebo spomienka v tichosti môže otvoriť spojenie.
Často sa duša snaží niečo odkázať:
„Ľúbil(a) som ťa, aj keď som to nikdy nepovedal(a).“
„Odpusť mi.“
„Ďakujem, že si pri mne stál(a).“
Mnohé prejavy, ktoré ľudia zažívajú – zvláštny chlad, sen s jasným posolstvom, vôňa zosnulého, pohyb predmetov, nezvyčajné správanie zvierat či technické poruchy – môžu byť spôsobom, ako s nami duša komunikuje.
Tri fázy duchovného prechodu
Duchovné prebudenie (1.–14. deň): Duša si uvedomí, že zomrela, a začína chápať zmysel svojho života. Vidí ho z vyššej perspektívy, bez ega – podľa pocitov, ktoré vyvolala v iných.
Lúčenie a odpustenie (15.–42. deň): Duša navštevuje blízkych, miesta, ktoré mala rada, a snaží sa dokončiť „nedokončené“. V tomto období sa najčastejšie zjavuje v snoch.
Uzatváranie brány (43.–49. deň): Nastáva moment rozhodnutia – odísť do svetla alebo zostať. Ak duša neodíde, môže uviaznuť medzi svetmi ako „stratená duša“ a potrebuje pomoc, aby mohla pokračovať.
Ako môžeme duši pomôcť?
Najviac jej pomôžeme láskou, modlitbou, odpustením a tým, že ju necháme ísť. Držaním sa bolesti a smútku ju môžeme nevedomky brzdiť.
Pomáhajú aj jednoduché gestá:
zapáliť sviečku,
modliť sa,
v duchu povedať „odpúšťam“, „ďakujem“, „milujem ťa“.
Ako spoznať, že je pri nás?
Zosnulí sa nevracajú ako duchovia zo strašidelných filmov. Ich energia je jemná a často sa prejavuje:
ako chlad prebehnutý po chrbte,
ako živý sen s ich prítomnosťou,
ako zvláštna vôňa,
ako nečakaný pohyb predmetu,
cez správanie zvierat (motýle, vtáky, včely),
cez techniku (náhla hudba, zhasnutie svetla).
Tieto prejavy nie sú náhodné. Zvyčajne ide o správu: „Som tu, cítim ťa, milujem ťa.“
Ak duša nevie odísť…
Niekedy sa stane, že duša ostane uviaznutá:
po náhlej smrti alebo samovražde,
ak je silne pripútaná k niekomu alebo niečomu,
ak cíti vinu alebo hnev,
ak ju blízki nevedia pustiť.
Vtedy je dôležitá pomoc – cez modlitbu, odkaz, spoločnú meditáciu. Stačí povedať: „odpúšťame ti, môžeš ísť, choď v pokoji.“
Smrť nie je koniec – ale návrat domov
Duša je večná. Smrť je len návrat – ako keď zložíme šaty. Tých 49 dní je dar – čas na uzdravenie, odpustenie, lúčenie a návrat do svetla.
Čo sa z toho môžeme naučiť, kým ešte žijeme?
To, čo duša zažíva po smrti, nám pripomína, čo je v živote najdôležitejšie: láska, odpustenie, porozumenie. Nemusíme čakať na smrť, aby sme povedali:
„Ľúbim ťa.“
„Odpusť mi.“
„Ďakujem.“
