Jedno svetlo však v ktorého živote predsa len bolo, a to jeho vnuk Csaba. Miklós sa tešil hlavne na spoločné jedla, pri ktorých rád počúval to, čo Csaba za celý deň robil a zažil. Lenže jeho syn a nevesta Miklósa po čase od stola vykázali, pretože im veľmi vadilo, že neje esteticky, často mu odkvapkávalo jedlo z kútikov úst a oni to potom museli upratovať. Vôbec nebrali do úvahy, že to Miklós nerobí schválne, ale už mu jeho zdravotný stav nedovoľuje zvládať niektoré činnosti ako predtým.
Miklósa skutočnosť, že je nútený jesť sám, trápila, chýbala mu spoločnosť rodiny, a hlavne malého Csabiho. Keď sa potom stalo, že kvôli jeho stareckému traseniu rukami rozbil niekoľko tanierov, ktoré chcel po sebe po jedle upratať, nedostával potom už večeru na tanier ako ostatný, ale len na drevenú dosku.
Pre Miklósa to bolo ponižujúce, ale našťastie táto situácia netrvala dlho, a to prekvapivo vďaka Csabimu. Ten síce mlčal, ale dianie doma pozorne sledoval a jedného dňa si požičal Miklošove rezbárske náčinie a dva kusy dreva a začal ich opracovávať.
Csabiho otec, syn Miklósa, sa začudoval a pýtal sa syna, do čoho sa to pustil. Malý mu odpovedal, že sa rozhodol urobiť jemu aj mamičke ich vlastné drevené taniere, ktoré by si mohli schovať na starobu, aby vždy mali z čoho jesť, keď sa im tiež budú triasť ruky ako dedkovi.
To bola pre otca lekcia! Najskôr na syna neveriacky hľadel, ale potom sa rozplakal a uvedomil si, ako sa k otcovi celú dobu správal. Keď sa spamätal, zašiel za otcom, úprimne sa mu ospravedlnil a poprosil ho, či by ho odprevadil k stolu. A pretože Miklós netúžil po ničom inom ako po tom, aby bol súčasťou rodiny, objal ho a celá rodina sa zišla pri večeri.
Od tej doby bol Miklós už len šťastný a malého Csabiho začal učiť vyrezávať, rovnako, ako to aj jeho učil jeho vlastný otec.
Z príbehu vyplýva, že deti niekedy vidia a cítia viac, než sme schopní si uvedomiť.
ZDROJ: prosvet.cz
