Ako som tak rada, že som sa narodila v roku 1973 a nie v dobe smartfónov. Voľnosť, kamaráti, príroda, mičuda – to bolo detstvo chalanov i dievčat osemdesiatych rokov. Vtedy sme si nemali čo závidieť, ale mali sme si čo vážiť – všetci.
So zaľúbením sa pozeráme na fotografie detí hrajúcich sa vonku, ale ,,naše,, deti sedia na gauči a pozerajú celé dni do monitora s nahryznutým jablkom.
Neverila by som, koľko ľudí v mojom veku s láskou a radosťou spomína na roky nášho detstva. Tisíce laikov a stovky komentárov nachádzam dennodenne pod fotografiami z osemdesiatych rokov, v jednej skupine na Facebooku.
Stačí vložiť fotku starých tanierov s veveričkou alebo opičku na gumičke so sadrovou hlavou a ľudia sa začnú dojímať, spomínať a skoro všetci píšu, že to mali tiež – pri každom obrázku. Som šťastná, že sme mali všetko rovnaké, pretože sme teraz zase spolu, máme rovnaké spomienky, zdieľame fotografie nášho detstva čo poteší a píšeme o tom, čo sme prežili, pretože veľmi podobné prežívalo celé Československo.
Článok pokračuje na ďalšej strane.
